Keď som ešte bol malý chlapec (mohol som mať tak 10 rokov), videl som film Pomstiteľ s píšťalou. Z toho filmu som bol úplne nadšený a rozhodol som sa, že budem ninja. To bol začiatok mojej cesty poznávania bojových umení.
Približne v tom istom čase som bol v lete v pionierskom tábore. Krátko po príchode sme mali nástup a mali sme sa hlásiť do rôznych záujmových krúžkov. V ponuke bol samozrejme aj krúžok Karate. Ja som sa tam samozrejme chcel prihlásiť, ale bohužiaľ bola obmedzená kapacita – mohlo sa prihlásiť len 10 detí. Táto kapacita bola veľmi rýchlo naplnená, a pre mňa tam už miesto nebolo. Bol som z toho taký nešťastný, že som sa rozplakal. Všimol si to môj vedúci a prehovoril toho, čo mal na starosti krúžok malých karatistov, aby urobil výnimku a zobral ešte mňa. Ja som totiž do žiadného iného nechcel ísť. Tak som bol celý šťastný, že sa môžem učiť Karate. Aj keď za tie dva týždne v tábore sa toho veľa nenaučíte: nejaký ten postoj, jeden úder, jeden kop a to je asi tak všetko. Ale bola to moja prvá skúsenosť s bojovým umením.
Samozrejme to mi nestačilo. Medzitým som videl veľa ďalších filmov, napríklad: Úder otvorenou dlaňou, Zrada a pomsta, Policajt ovláda karate, Kobra – smrť manekýnky a neskôr to bol aj maďarský seriál Linda. Keďže som býval na dedine, nemal som žiadnu možnosť zapísať sa do nejakého krúžku Karate. Tak som presvedčil mojich rodičov, aby mi aspoň kúpili knihu od Františka Šebeja: Karate. So záujmom som ju čítal, a aj si doma skúšal nejaké tie údery, kopy a podobne. Keďže som dosť často chodil aj do miestnej knižnice, postupne som zisťoval, že existujú rôzne druhy bojových umení, nie len Karate. Čítal som všetko, čo som na tú tému v knižnici našiel: knihy o judo, zápasení, boxe, kung-fu a sem-tam aj niečo o ninjoch. Tí ma stále zaujímali najviac. Možno aj preto, že toho bolo o nich najmenej.
Keď som začal chodiť na strednú školu do Košíc, už sa mi začínali otvárať nové možnosti. Kurzov Karate bolo všade plno, len si vybrať. Ale ja už som nechcel robiť Karate, mňa lákali iné bojové umenia. Niekedy v tom čase som prvýkrát videl na videu filmy, kde účinkoval Bruce Lee. Dozvedel som sa, že on vytvoril vlastné bojové umenie, ktoré nazval Jeet Kune Do. Na tomto bojovom umení ma zaujalo to, že sa dalo použiť na ulici, na sebaobranu. Boli tam jednoduché, ale účinné pohyby. Nikde v Košiciach však Jeet Kune Do nikto netrénoval, tak som si kúpil knihu Robert Urgela: Praktické Jeet Kune Do a spolu s jedným kamarátom sme to u nás doma cvičili. Stále to však nebolo ono. Chýbal mi skúsený tréner, ktorý by ma viedol, motivoval a opravoval moje chyby. A hlavne stále som chcel byť ninja a hľadal som niekoho, kto by ma to naučil. No bezvýsledne. Žiadny kurz, žiadny tréner, nič.
Zlom nastal až v roku 2003. Ja som bol už dospelý, a chodil som do práce. Začal som sa učiť HTML a venovať sa tvorbe webstránok. Vtedy mi môj bývalý spolužiak zo strednej školy (a v tom čase zároveň aj môj kolega v práci) dal taký tip, že keďže sa už učím to HTML, mohol by som skúsiť urobiť stránku o ninjoch. Bol to dobrý tip, lebo na slovenskom internete v tom čase o ninjoch nebolo takmer vôbec nič. Tak som zase siahol po knihe, tentokrát to bola kniha Bojové umenia od Petra Lewisa. Tam som sa dočítal, že ninjovia používali svoje vlastné bojové umenie, ktoré sa nazýva Ninjutsu. Samozrejme, už predtým som videl filmy ako Americký ninja a mnohé ďalšie o ninjoch. Veľmi mi pomohla aj stránka www.entertheninja.com, ktorá bola síce v angličtine, ale bol to jediný dostupný zdroj informácií o ninjoch. Tak som zobral slovník a začal som si články z tej stránky prekladať, a tak vznikla moja prvá webová stránka Golden Ninja Site. To som ešte netušil, čo tá stránka spôsobí….
Podľa príslovia, že “Keď nejde Mohamed k hore, príde hora k Mohamedovi” sa mi začali ako autorovi stránky ozývať ľudia, ktorí sa Ninjutsu venujú a písať mi, že “toto máš na stránke zle” a “tamto bolo inak” a podobne. Takto sa ku mne dostal kontakt na na Ninja Club Lipany, bratislavskú školu Ninjutsu Kaminari Inabikari Ryu a na Bujinkan Slovak Dojo. V lete 2003 som sa zúčastnil výcvikového tábora ninjutsu školy Kaminari Inabikari Ryu a po dohode s majstrom tejto školy Jánom Maďarom som v septembri 2003 v Košiciach založil pobočku školy s názvom Ninja Club Košice. Pobočka fungovala na takom princípe, že mi majster posielal materiály na výcvik, a spolu s ďalšími záujemcami o Ninjutsu sme sa to spoločne učili. Zároveň som raz do týždňa dochádzal do Lipan, aby som mal istotu, že to čo sa učím a (učím aj iných) je technicky správne.
V roku 2006 som sa musel kvôli práci presťahovať do Prahy a tým pádom som sa už nemohol ďalej starať o košickú pobočku. Tú ďalej viedol môj zástupca (hlavný inštruktor) a ja som v Prahe otvoril (zase po dohode s majstrom) novú pobočku Kaminari Inabikari Ryu s názvom Ninja Club Praha. Ninjutsu mi chýbalo a Bujinkan Czech Dojo celkom nevyhovovali mojim predstavám a boli aj dosť drahí. Samozrejme Košickú pobočku som čím ďalej, tým viac zanedbával a nakoniec som ju celkom opustil a prenechal mojím žiakom, nech sa o ňu starajú sami. Pražská pobočka celkom úspešne fungovala, aj keď sme boli väčšinou len traja stáli členovia. No po čase ma prestalo baviť učiť sa len z papierov, a keďže dochádzať do Lipan z Prahy sa nedalo, začal mi chýbať dozor trénera. Strácal som motiváciu a v septembri 2010 (takže presne po 7 rokoch) som úplne skončil s Ninjutsu. Môj detský sen stať sa ninjom sa mi takto (aspoň čiastočne) splnil a bolo na čase sa pohnúť ďalej. Pražskú pobočku som (takisto ako predtým košickú) prenechal svojím žiakom a prihlásil som sa na pražskú Krav Maga Academy.
Krav Maga bola úplne iná ako Ninjutsu. Ninjutsu bolo pomalé, kľudné, bez nutnosti použitia sily a naopak s maximálnym využitím sily protivníka proti nemu. Krav Maga bola presným opakom: výbušná, dynamická, silová. Bolo to pre mňa niečo nové a veľmi ma to zaujalo. A hlavne, viedli ma skúsení tréneri. Krav Magu som robil takmer 3 a pol roka a potom som sa zase musel kvôli práci vrátiť na Slovensko. Bohužiaľ v Košiciach Krav Maga nie je, tak som sa tomuto vynikajúcemu bojovému systému musel prestať venovať. A bol som zase na začiatku. Bez práce, bez peňazí a bez bojového umenia. A zase ma zachránil webdesign….
V roku 2014 som robil redesign stránky košického Taekwondo klubu Star-Club Košice. Trénerka tohto klubu Janka Miháliková mi dala ponuku, ktorá sa neodmieta: keď sa im budem starať o webstránku (pravidelne ju aktualizovať), môžem u nich zdarma trénovať Taekwondo. A tak bola moja túžba po bojovom umení zase naplnená. Potreboval som však ešte vyriešiť moju zlú finančnú situáciu, takže som sa rozhodol, že sa postavím na vlastné nohy a začnem podnikať. No a tak som spojil svoje vedomosti z oblasti webdesignu a z oblasti bojových umení a v roku 2015 som si vytvoril e-shop na predaj potrieb pre bojové umenia STAR Martial Arts Shop.
Zhruba po roku a pol som zistil, že ani Taekwondo nie je úplne to, čo hľadám. V jeseni 2015 mi môj spolužiak zo základnej školy pomáhal zatepľovať byt. Medzi rečou sme sa dostali aj k bojovým umeniam a on mi povedal, že teraz trénuje ruskú Systemu, a že podľa neho je to úplne najlepšie bojové umenie. Nakoniec ma na to nahovoril a vo februári 2016 som aj ja začal trénovať v košickej pobočke Systema Slovakia pod vedením Davida Fazekaša. Zo začiatku som bol aj ja tým nadšený, ale po pár mesiacoch ma to nadšenie prešlo. Stále to nebolo ono, stále mi tam niečo chýbalo.
V septembri 2016 som sa zúčastnil náboru košickej školy Lo Man Kam Wing Chun. Nábor ma celkom zaujal, tak som sa rozhodol že vyskúšam tentokrát čínske Wing Chun Kung Fu. Trénoval ma Norbert Bozó a taktiež ma to zo začiatku bavilo. Po pár mesiacoch neustáleho precvičovania formy Siu Nim Tao ma to začalo nudiť a zistil som, že ani to ma nenapĺňa. Začiatkom roku 2017 som preto skončil aj s Wing Chun.
Teraz, po 14-tich rokoch na ceste rôznymi bojovými umeniami som v situácii, že sa rozhodujem čo ďalej. Keď si zanalyzujem všetko, čo som sa na tej ceste dozvedel a naučil, tak mi vychádza že najviac mi vyhovovalo a bavilo ma Ninjutsu. Takže sa zrejme opäť vrátim k Ninjutsu. To je môjmu srdcu najbližšie a ako sa hovorí: "Once a ninja, always ninja."
